post-latimeria

Tma. Do hĺbky lesa Annu priviedol krivoľaký chodník zarastený koreňmi stromov, s hrboľatými balvanmi tu i tam sa lesknúcimi v kontraste s hlinou, popadaným lístím a ihličím. Na tmu si oči privyknú vždy iba čiastočne. Ticho. Na to sa neprivyká. Anna vedela, kam ide, to miesto ju mátalo v snoch. Vždy si na tú čistinu spomenula počas zimného rána pri kŕmení sliepok na prahu noci a dňa, tam, kde bol on. Tam, kde sú prítomné obe sily. Tam ju čakal, uprostred lesa na čistinke. Bytosť uprostred všetkého čierna. Sprevádzal ho psí tvor zložený z tieňov. Anna a on si boli vzájomne starými známymi a zároveň úplnými cudzincami. Počas svojich nočných výletov vo víre neovládateľného pnutia často zavítala do hory, niekedy po zotmení, inokedy v najhlbšom bode noci, keď lístie stromov šuchotá životom a v diaľke počuť trepotanie krídel nočných dravcov. V lete sa les blyští životom, i po tme, keď chladivý vzduch dobíja energiu po horúcom dni. V zime je všetko inak. Je ticho.

Nie každý Annin nočný výlet vyústil v ich stretnutie. Napriek tomu vždy, keď zavítala na čistinku, spomenula si naňho a na ten návrh. Nikdy priamo nevyslovený, ale napriek tomu neustále prítomný. Ak prišla nad ránom, bol tam, vždy na rovnakom mieste. A jej sa žiadalo. Čaká ju, bez emócií. Príroda sa na ľudské emócie nehrá, pre tú existuje iba život a smrť, neustály kolobeh, priebeh a posun. Nikdy ju nenabádal ani neodrádzal, vedela však, že je s jej prítomnosťou uzrozumený a dáva jej možnosť voľby. Dnes ide s ním. Už je čas, poberá sa, pes takisto. Ten nie je sluhom ani pomocníkom, priviedli ich k sebe okolnosti. V minulosti sa to od neho dozvedela, je však tiež možné, že o tom akosi vedela odjakživa. Neputovali dlho a ocitli sa kraji lesa, pred nimi sa rozprestieralo pole bez konca. Bol február, niečo pred siedmou ráno. Nad zamrznutými brázdami sa držala hmla a tma. Pes išiel vedľa nej, jeho prítomnosť však necítila, zvieracia ríša jej bola v túto chvíľu na míle vzdialená, neživá a prázdna ako mŕtve pole, cez ktoré kráčali. Pre ňu bol dôležitý len on a okamih, prevádzač, ľudská podoba hrany dňa a noci. Túžila ho precítiť, napiť sa ho, splynúť s ním. Mlčal a predsa sa v nej ozýval jeho hlas, neznel však z úst. Bol hlboko vo vnútri, v mieste, kam sa nechodí, ale ktoré sa v človeku rozprestiera. Miesto, kde dieťa nájde v potoku čiastočne rozloženú mrcinu diviačieho mláďaťa, trčia z nej biele kosti a kúsky srsti odnáša prúd dolu brehom. Kde sa na prechádzke lesom v diali na lúke črtá strecha poľovníckeho posedu. Zvuky vzdialených kvapiek vody v opustenej budove obrastenej machom. Zaprášené dosky zabudnuté vzadu v kôlni s pokrivenými klincami trčiacimi z každej strany. Olupujúca sa farba. Hŕba roztrhaného molitanu.

Už boli takmer tam. V ten moment, kedy sa trhá tma. Zrazu zastal. Annu prepadol nepokoj. Úzkosť zo samoty v zime na poli uprostred ničoho, ráno, keď nikde niet ani živej duše a vidno sotva na dva kroky. Hmla, za ktorou sa môže skrývať čokoľvek, ale je ticho, ticho a zima až do morku kosti a zem je tvrdá a zmrznutá, nič v nej nerastie a obživy nikde niet. Žiadny úkryt ani závetrie a automatický inštinkt je hľadať svetlo, teplo a bezpečie. Ale on je príliš vzrušujúci, fascinujúci a sexy. Netlčie mu srdce, vonia ako hmla vznášajúca sa nad lesom, mrazivý závan vetra, lícne kosti červené od zimy. Svet sa mení v modrosivú a opar sa dvíha. Za obzorom čosi bolestivo planie.

Pozrel na ňu a v očiach mal zore. Uvedomila si, že nevie, či sa ešte niekedy stretnú. Ten okamih trval iba pár minút, zo svojej podstaty pominuteľný a bez možnosti ostať dlhšie. Ani on, ani pes. Slnko, obrovská žiarivá červená guľa, zamierila neúprosne nahor a on sa každou ďalšou sekundou viac a viac vzďaľoval. Nastalo ráno. Deň už nebol ako predtým a ona vedela, že sa vracia do iného sveta.