Mám zas nejakú
krízu. Neviem akú, neviem ju ani moc definovať. Zároveň neviem tiež definovať
fckn zmysel svojej diplomky dpč.
Ach jaj bože
ľudia moji.
I’m a bit
lost in myself.
Niečo ma
frustruje a neviem prísť na to čo.
20 svetov. Som v dvadsiatich
svetoch a skáčem medzi nimi. Neviem, alebo nechcem si definovať vlastný?
Napájam sa na cudzie projekcie túžob a ambícií. Vždy som to robila. Ako
to, že som z toho nevyrástla? Mám 25 rokov. Ktorý svet je môj?
Niečo robím, baví
ma to a stotožňujem sa s tým. Pre tú chvíľu. Asi. Nedokážem si
predstaviť, že by som to robila stále. Potom robím niečo iné, to ma tiež baví.
Ale chcem to skutočne robiť? Som si istá, že ma to baví dostatočne?
Čo chcem
docieliť? Čo je cieľom vašej práce, vášho výskumu? Neviem. Chcem to pochopiť.
Chcem všetko pochopiť. Svojich 20 svetov. To nestačí? Čo potom, neviem. Neviem,
či sa k tomu bodu vôbec dostanem. V poslednej dobe mám pocit, že sa
už blížim. Ako asymptóta. Spoznám to, keď to pochopím? Stane sa to centrom
môjho sveta? Alebo budem ďalej vnímať iba cez cudzie?
Možno nemôžem byť
spokojná. Je to príliš stabilný stav. Ľudia nemajú dispozície k stabilite.
Ja nemám dispozície k stabilite. Je to desivo pasívne. Nie že by som denne
lietala medzi svojimi názormi ako uragán, chcela sa každý týždeň presťahovať na
iný kontinent, alebo radikálne menila životné poslanie na základe počasia. Som
vlastne vo svojej podstate vcelku pokojný človek, čo si stojí za svojím. Len ma
niekedy iritujú veci.
Pozorujem. Vždy som chcela tvoriť. Vždy sa mi
najlepšie darilo pozorovať. Možno som sa tak určitým spôsobom snažila sformovať
si identitu. Podarilo sa mi sformovať imidž. Moje okolie ma vníma v podstate
ako chcem. Mám podobu svojej „badass verzie“, tej osoby, čo človek vidí celý
život v hlave. Keď sa vidím v zrkadle, či odraze, je tam. Vonku.
Niekde. Z čoho však vznikla, kto to je? Poznám ju, ale pripadá mi
povrchná. Jej identita sa príliš zaoberá recepciou okolia. Tým by som sa predsa
vôbec nemala zaoberať. Veď nikdy predsa neuspokojím všetkých, tak načo? Mala by
som uspokojiť hlavne seba. Čo, ako už sme sa dopracovali, nejde.
Niektoré svety sú
od seba vzdialené tisícky vzdialeností, niektoré sa zjednotene pomaly morfujú
odjakživa. Niektoré prišli iba nedávno, a pritom sú familiárnejšie než
čokoľvek iné. Možno som na nich nebola doteraz pripravená, možno ony neboli
pripravené na mňa. Pri snahe zjednotiť ich sa iba ako deti rozutekajú každý
svojím smerom.
A ja tu iba
stojím uprostred a vravím si, Andrea, dpč zas riešiš sračky, žiadne
skutočné problémy nemáš, tak si vymýšľaš idiotiny, robíš to vkuse odkedy sa
pamätáš, že ťa to ešte neomrzelo, sa daj dokopy a choď dačo robiť konečne.
Tak asi idem.
Niečo robiť, konečne. Mojou skutočnou identitou je evidentne rýdza rázna
dedinská žena z praktického života, súdiac podľa rodinných historiek,
evidentne moja prababka Anežka. Ale vraj to bol taký prababkovský McGyver, takže
si sťažovať nebudem.
