Potrebovali sme sa dostať hore na jedenáste poschodie budovy, výťah bol starý, ťažký a ovládaný manuálne obrovskou kovovou pákou a nechcel fungovať tak ako mal, hýbal sa bezdôvodne hore a dole, zastavoval medzi poschodiami. Všetci sa teda vybrali po schodoch, rozvetvujúcich sa ako bludisko.
Míňali sme sa, ale pritom bolo zjavné, že aj keď sa jeden druhému vyhýbame, vzájomne sa sledujeme a nasledujeme. Mal si kratšie vlasy a hnedý klobúk.
Nakoniec sa naše cesty stretli na križovatke s premostením eskalátorov a vybrali sme sa spolu tým istým smerom nahor, po širokom schodisku s lesklým kovovým zábradlím, jeden vedľa druhého, bez prehodenia jediného slová, či pohľadu.
inspirovane brutalizmom, vytahom v Kreuzbergu z roku 1904 & soweit die Träume
