„Zavolajte ho
ďalej!“ povedal James polohlasne od písacieho stroja.
Aj napriek tomu, že
návštevu očakával, jeho nálada pri predstave rozhovoru s nie príliš
obľúbenou osobou, ktorá sa práve chystala vojsť, badateľne klesla. Ako tak
ťukal do kladiviek antikvárneho stroja, v duchu premýšľal, čo tak asi ten
chlap môže zas chcieť. Už tu bol minulý týždeň... čo to vtedy vlastne chcel?
James sa matne snažil spomenúť si na útržky monológu, ktoré si vypočul počas
predošlej návštevy. Nie že by muž rozprával nesúvisle, Jamesovi sa však
vypnutie sluchových orgánov v tom okamihu zdalo najlepším riešením. Áno,
hovoril niečo ako „ale odpor by sa nám nemusel vyplatiť pán Dashwood, majú
prostriedky, ktorých účinky presahujú..“ a „neviete si predstaviť, dosiahnu do
každej skulinky, každej... nič..“.
James si takisto
spomenul na to, ako veľmi ho iritovalo neustále opakovanie slov ako
„nezastaviteľné“, „podsvetie“ a „nemožné“. Priam ako pravidelné kvapkanie vody
z kohútika uprostred noci, keď sa človek snaží zaspať, Jamesovi sa
vybavilo. Povzdychol si
a s neblahým očakávaním „panebožeužnechjetozamnou“ pozrel ku dverám.
Vošiel stredne vysoký územčistý muž v sivom kabáte, asi päťdesiatnik. Na
klobúku narazenom na hlave sa mu usadila vrstva prachu.
„Vitajte, pán Thompson,
posaďte sa,“ privítal ho James hlasom, v ktorom sa mu celkom nepodarilo
zakryť mierne otrávený tón.
„Čomu vďačím za vašu návštevu? Nebodaj znovu to
isté čo minule, pane?“
Sir Henry sa na stoličke mierne pomrvil.
„Veľmi sa
ospravedlňujem za túto neohlásenú návštevu, pán Dashwood, ale bohužiaľ musím
skonštatovať, že ide o oveľa vážnejšiu vec ako minule, pane. Viete, tá
záležitosť, o ktorej sme diskutovali naposledy... pamätáte si na ňu, pán
Dashwood?“
„Ó áno, myslím, že si spomínam...“ odvetil James s mierne
skleným pohľadom.
„Viete, pán Dashwood... ide o to, že sa nám kráti čas...
buď budeme spolupracovať, alebo sa to bude riešiť inak... iste chápete moje
obavy, pane, ja nemyslím iba na nás, myslím na celý národ, my obyčajní
smrteľníci si nevieme ani len predstaviť, čo všetko by sa mohlo... a iste
ste počuli o tých zmiznutiach, pane, nemôžeme dopustiť, aby sa takéto dačo
opakovalo... tí nezvestní sú s najväčšou pravdepodobnosťou ich odporcovia,
možno rukojemníci... pane, nemôžete dopustiť, aby nevinní ľudia bezdôvodne
trpeli pre naše omyly!“
Zvýšenie hlasu
Jamesa mierne prebralo a strhol sa, našťastie sa mu to podarilo celkom úspešne
zamaskovať a odvetil nezúčastnene: „Áno, samozrejme, samozrejme...“
„A
najhoršie je, pán Dashwood, že nevieme kto vlastne sú a čo chcú... tvrdia,
že sú misionári, ktorí poznajú ten správny smer, že majú odpovede na všetky
otázky... že boli na konci nekonečna a začiatku ničoty... chápete to, pán
Dashwood, takéto žvásty...??!!“
Jamesov pohľad zachytil učebnicový exemplár
včely medonosnej na okennej parapete. Apis mellifera, okamžite sa mu vybavilo. Krídla
včely medonosnej majú neuveriteľne rýchlu frekvenciu kmitu, okolo dvesto
mávnutí za sekundu, tým tiež vytvárajú charakteristické bzučanie. Včela
medonosná môže denne preletieť až dvanásť kilometrov a dosiahnuť rýchlosť
až pätnásť kilometrov v hodine. Priemerná včela – robotnica počas svojho
života vyprodukuje množstvo medu približne v objeme jednej dvanástiny
čajovej lyžičky. Úľ včiel preletí približne stoštyridsať tisíc kilometrov, aby
vyzbieral jedno kilo medu.
James sa
mimovoľne pousmial. Hosťa to mierne vyviedlo z miery.
„Pán Dashwood?“
James sa znovu strhol a vrátil späť do reality.
„Nič, nič, pán Thompson,
iba som sa trochu zamyslel,...“
„Nebodaj vás pobavil môj návrh, že by sme ich
všetkých mali vystreliť do vesmíru, aby zistili, či sú mimozemšťania ozaj
zelení, alebo je to iba komerčný ťah? Áno, taktiež si myslím, že je to dobrý
návrh a som si celkom istý, že je to koniec koncov ich životná méta!“
Henry Thompson sa nervózne zasmial.
„Áno, pán Thompson, súhlasím s vami,
úplne s vami súhlasím... kedy to chcete realizovať, ak sa smiem spýtať?
Môžem vám poskytnúť potrebné financie... stačí podpísať tu jeden papier
a máte to v suchu...“, takticky vyhlásil James s nádejou skorého
odchodu neželaného hosťa.
„Ale, pán Dashwood, veď viete, že som to nemyslel
vážne... „nesmelo sa pousmial Henry, „viete, pane, musím už ísť, hrozne
hektický deň, ale prosím, pouvažujte nad tými možnosťami, čo som vám navrhol.
Myslím, že ak sa to vyrieši rýchlo a hladko, ako som spomínal, bude to
najlepšie pre všetkých. Chápete, pane, blíži sa snem a každý hlas sa
počíta.... naše preferencie klesajú a ak zažehnáme hroziacu katastrofu,
ľudia na ostatné zabudnú a víťazstvo máme vo vrecku....“
„Ach, už musíte?
No tak teda dovidenia... áno, pouvažujem...“.
James zachytil kľúčové slovo
„ísť“ a energicky odprevadil mierne protestujúceho Thompsona ku dverám.
Osobne ich za ním zavrel a sadol si späť na stoličku. Tohto chlapa ja asi
nikdy nepochopím, pomyslel si a izbou sa znova začalo ozývať ostinátne
ťukanie písacieho stroja.
