čože

Mám zas nejakú krízu. Neviem akú, neviem ju ani moc definovať. Zároveň neviem tiež definovať fckn zmysel svojej diplomky dpč.

Ach jaj bože ľudia moji.

I’m a bit lost in myself.

Niečo ma frustruje a neviem prísť na to čo.

20 svetov. Som v dvadsiatich svetoch a skáčem medzi nimi. Neviem, alebo nechcem si definovať vlastný? Napájam sa na cudzie projekcie túžob a ambícií. Vždy som to robila. Ako to, že som z toho nevyrástla? Mám 25 rokov. Ktorý svet je môj?

Niečo robím, baví ma to a stotožňujem sa s tým. Pre tú chvíľu. Asi. Nedokážem si predstaviť, že by som to robila stále. Potom robím niečo iné, to ma tiež baví. Ale chcem to skutočne robiť? Som si istá, že ma to baví dostatočne?

Čo chcem docieliť? Čo je cieľom vašej práce, vášho výskumu? Neviem. Chcem to pochopiť. Chcem všetko pochopiť. Svojich 20 svetov. To nestačí? Čo potom, neviem. Neviem, či sa k tomu bodu vôbec dostanem. V poslednej dobe mám pocit, že sa už blížim. Ako asymptóta. Spoznám to, keď to pochopím? Stane sa to centrom môjho sveta? Alebo budem ďalej vnímať iba cez cudzie?

Možno nemôžem byť spokojná. Je to príliš stabilný stav. Ľudia nemajú dispozície k stabilite. Ja nemám dispozície k stabilite. Je to desivo pasívne. Nie že by som denne lietala medzi svojimi názormi ako uragán, chcela sa každý týždeň presťahovať na iný kontinent, alebo radikálne menila životné poslanie na základe počasia. Som vlastne vo svojej podstate vcelku pokojný človek, čo si stojí za svojím. Len ma niekedy iritujú veci.

Pozorujem. Vždy som chcela tvoriť. Vždy sa mi najlepšie darilo pozorovať. Možno som sa tak určitým spôsobom snažila sformovať si identitu. Podarilo sa mi sformovať imidž. Moje okolie ma vníma v podstate ako chcem. Mám podobu svojej „badass verzie“, tej osoby, čo človek vidí celý život v hlave. Keď sa vidím v zrkadle, či odraze, je tam. Vonku. Niekde. Z čoho však vznikla, kto to je? Poznám ju, ale pripadá mi povrchná. Jej identita sa príliš zaoberá recepciou okolia. Tým by som sa predsa vôbec nemala zaoberať. Veď nikdy predsa neuspokojím všetkých, tak načo? Mala by som uspokojiť hlavne seba. Čo, ako už sme sa dopracovali, nejde.

Niektoré svety sú od seba vzdialené tisícky vzdialeností, niektoré sa zjednotene pomaly morfujú odjakživa. Niektoré prišli iba nedávno, a pritom sú familiárnejšie než čokoľvek iné. Možno som na nich nebola doteraz pripravená, možno ony neboli pripravené na mňa. Pri snahe zjednotiť ich sa iba ako deti rozutekajú každý svojím smerom.

A ja tu iba stojím uprostred a vravím si, Andrea, dpč zas riešiš sračky, žiadne skutočné problémy nemáš, tak si vymýšľaš idiotiny, robíš to vkuse odkedy sa pamätáš, že ťa to ešte neomrzelo, sa daj dokopy a choď dačo robiť konečne.

Tak asi idem. Niečo robiť, konečne. Mojou skutočnou identitou je evidentne rýdza rázna dedinská žena z praktického života, súdiac podľa rodinných historiek, evidentne moja prababka Anežka. Ale vraj to bol taký prababkovský McGyver, takže si sťažovať nebudem.

Ego war I.

On this day, I recommend...

32 Janáčkov (epický príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami)

Kde bolo, tam bolo, kde sa piesok lial a voda sypala, dňa 1. októbra 2015 na blokovej prednáške na ÚHV FF MU bol 32x spomenutý Leoš Janáček. Nasledujúci príbeh je voľne inšpirovaný udalosťami toho dňa. 

♪♫ten mohlo prožít vaše dítě, ať chce či nechce rodina♫♪

Filozofická fakulta Masarykovy Univerzity, budova M. Na dvore zrazu stojí postarší pán so strapatými sivými vlasmi. Obzerá sa, nadáva. 

„To je teda hnus... a ty šaliny...“. Zrazu sa strhne, vedľa neho sa zjavuje identický postarší pán. „Panenko skákavá, to si snad ze mě děláš prdel!“, skríkne Leoš Janáček. 

„Co to máš na sobě, vypadáš v tom jak vůl,“ lakonicky odvrkne Leoš Janáček. 

Do debaty sa pridáva Leoš Janáček. 

„Kluci, nechcete se hádat radši uvnitř?“ 

Ponorení do búrlivej debaty vchádzajú traja páni dovnútra, zúrivo gestikulujúc.

„To víte, ty okna v Besedním domě, ty dvacet let neotvírali...“, povzdychne si docent Zahrádka. Prednáška MVKK_02 Umění v současné společnosti je v plnom prúde, blok číslo dva vedený práve docentom Zahrádkom sa ako obvykle skĺzava k jeho obľúbenej téme – Leošovi Janáčkovi.

„No ale ten Janáček.. ten byl výjimečnej i ve svejch sedmdesáti letech..“, zasmeje sa.

Jeho smiech naruší vášnivú debatu piatich postarších sivovlasých pánov na chodbe, spozornejú a počúvajú.

„Kluci, neslyšeli jste někdo, co to za borce, co nás označil za nejvýznamnějšího operního skladatele všech dob?“

Otázka vyvolá medzi Leošmi Janáčkami rozruch.

„Ňáké Tyrell, ne?“ háda novopríchodzí Leoš Janáček.

„Von to klidně muže být i Vysloužil ...“, zamýšľa sa Leoš Janáček.

„Co blbneš Leoši, dyť to je úplné kretén!“

Zatiaľ čo sa Leoš Janáček háda s Leošom Janáčkom, Leoš Janáček, Leoš Janáček a Leoš Janáček sledujú skupinku desiatich Leošov Janáčkov, ako sa snažia metódou pokus omyl odhaliť funkciu záhadnej krabičky visiacej na stene, na ktorej je napísané vpn.muni.cz. Dvere posluchárne M21 sa zrazu otvárajú, vychádza z nich dlhovlasé dievča.

„Hezký den slečno!“, sníma klobúk Leoš Janáček.

„Kdes vzal ten klobouk?“ osočuje ho Leoš Janáček.

„Prosím vás, to už je přestávka?“ ignoruje ich Leoš Janáček.

„No, prý už za chvilku,“ odvetí dievča s nádejou v hlase, „pak ještě ten blok o festivalech v současnosti, pak nějaká ekonomie a pak už konec....“

Dievča zrazu spozornie a s miernym údivom si obzerá dav Janáčkov na schodisku.

„Není vás tady nějak moc?“

„Tak my pudem radši do posluchárny, co, kluci?“ 

Leoš Janáček sa obzerá po dave, pomaly sa presúvajúc k dverám M21. Skupinka Leošov Janáčkov sa od krabičky na stene presunula k nástenke, ktorú revitalizujú. Leoš Janáček stojaci opodiaľ sa vehementne gestikulujúc snaží nástenkárov nasmerovať požadovaným smerom. Zvyšní Leošovia Janáčkovia nasledujú Leoša Janáčka do posluchárne, súhlasne hundrajúc. Tam práve prednáša magistr Špaček.

„To je taková bolest, co se v České republice šíří, ale kupodivu se šíří především z Prahy,“ povzdychne si nad súčasnou situáciou festivalu Pražské Jaro. Vo svojom zápale nepostrehne húf Leošov Janáčkov prúdiaci do miestnosti. Docent Zahrádka stojí pri počítači a čosi píše, pri pohľade na Leošov Janáčkov zbledne a stuhne. Po niekoľkých sekundách ho premôže šok z prítomnosti jeho najväčšieho idola a pomaly sa sunie k zemi. Magistr Pantůček dvíha zrak od hrnčeka s kávou a pohľad mu spočinie na docentovi Zahrádkovi na podlahe.

„Jirko, seš v pohode?“

Magistr Špaček konečne prerušuje svoju přednášku a krúti hlavou. Päť Leošov Janáčkov práve diskutuje s dvojicou študentov v prvej lavici. Dvojica Leošov Janáčkov sa presúva k oknu a snaží sa ho otvoriť. Leoš Janáček stojaci opodiaľ poukazuje na fakt, že „okno nelze otevřít“. Ostatní Leošovia Janáčkovia lamentujú nad dusným vzduchom v posluchárni.

„Kde jste se tady proboha vzali??!“ rozhorčene zvolá magistr Špaček. 

Davom Leošov Janáčkov prebehne šum.

„No, Leoš tady navrhl, že bychom jako mohli dovnitř, ono na té chodbě není moc místa…“

„… na to jsem se neptal, co jste do prdele dělali na tý chodbě??!“ 

Magistr Špaček sa chytá za hlavu.

Leoš Janáček s Leošom Janáčkom mu vysvetľujú situáciu, kvôli vrave zvyšných Leošov Janáčkov však magistr Špaček nerozumie ani slovo. Trojica Leošov Janáčkov medzičasom pokračuje v práci, ktorú na počítači začal docent Zahrádka. Ten sa za pomoci magistra Pantůčka konečne dvíha zo zeme.

„Prosimtě, to teď nějak zhaslo, co to je za divné harampádí…“, lamentuje Leoš Janáček.

Leoš Janáček vedľa neho náhodne stláča funkčné klávesy. Premietanie na plátne sa mení na dadaistický videoart. Magistr Pantůček sa na to už ďalej nemôže pozerať a zmocňuje sa počítača. Dvojica Leošov Janáčkov protestuje. Bledý docent Zahrádka sa mlčky pridŕža katedry. Magistr Špaček ďalej diskutuje so skupinkou Leošov Janáčkov a zúrivo gestikuluje.

Odrazu do posluchárne z chodby radostne vbieha Leoš Janáček.

„Kluci, tady za rohem je prý dobrá hospoda, bych se stavil na škopek!“

Magistrovi Špačkovi v očiach svitá iskra nádeje.

„Jo, pivo, to by bodlo. Ale tam všichni asi nevlezem...“

Docentovi Zahrádkovi sa podarí dostať zo seba prvú vetu od príchodu Leošov Janáčkov.

„Honzo, ty... ty jdeš taky?“

„A co tady chceš dělat? Vždyť je jich tady jak nasráno, takhle se přece nedá učit...“ mávne rukou magistr Pantůček, „a vůbec, pojď taky, ne..“.

„Ty taky, Viktore??!“, docent Zahrádka nebezpečne bledne. Pohotovo sa znovu chytá katedry. Magistr Špaček sa rázne ujíma vedenia.

„No tak pánové, pomalu půjdem, což? Bych taky něco snědl…“

Leošovia Janáčkovia sa pod vedením magistra Špačka pomaly presúvajú von z M21. Po krátkom presviedčaní magistrom Pantůčkom sa k nim opatrne pridáva i docent Zahrádka a niekoľko študentov. Ostatní energicky balia veci a vytrácajú sa von. Miestnosť tíchne.

Zdroje:

prednáška MVKK_02 dňa 1. 10. 2015

http://www.hantec.cz/hantec/slovnik/slovnik.htm

II.

„James, ako si to predstavujete?!“

Prach sa ukladá na nábytkovú stenu.

dlhá chodba

Mucha sediaca na parapete rytmicky kmitá blanitými krídlami.

Hodiny tikajú.

Muž v strednom veku v sivom obleku zamračene sedí na žltohnedom kresle s plyšovým poťahom, cigareta v ruke

Popol padajúci na zem míňa plechový popolník približne o päť centimetrov.

Káva položená na stole (už pol hodiny) chladne.

James odmotáva pásku z písacieho stroja, hromží.

hŕba papierov na Jamesovom stole naklonená na ľavú stranu v uhle približne 45°

Muž v sivom obleku upustí špak.

Na linoleu ostáva čierna škvrna.

Papiere letia zo stola za zvuku trhajúcej sa pásky písacieho stroja.

Muž v sivom obleku skríkne.

James udrie päsťou o stôl.

Mucha vzlietne a dosadne na okno.

Rozzúrený monológ muža v sivom obleku na niekoľko sekúnd zaujme pozornosť ľudí sediacich na chodbe, v rukách poradové čísla od 1 do 12.

V kancelárii James rýchlym pohybom dvíha telefónne slúchadlo.

Mucha sa presúva na záclonu.

Muž v sivom obleku hromží.

Na Jamesovej tvári sa zračí starosť.

Prebieha k plechovým zásuvkám a prudko ich jednu po druhej otvára.

Hodiny tikajú.

Telefónne slúchadlo padá na zem.

Muž v sivom obleku si zapaľuje ďalšiu cigaretu.

Popol padajúci na hŕbu papierov sa zhlukuje v záhybe, zakrývajúc písmená „NE T“ z nápisu „PRÍSNE TAJNÉ“.

I.

„Zavolajte ho ďalej!“ povedal James polohlasne od písacieho stroja. 

Aj napriek tomu, že návštevu očakával, jeho nálada pri predstave rozhovoru s nie príliš obľúbenou osobou, ktorá sa práve chystala vojsť, badateľne klesla. Ako tak ťukal do kladiviek antikvárneho stroja, v duchu premýšľal, čo tak asi ten chlap môže zas chcieť. Už tu bol minulý týždeň... čo to vtedy vlastne chcel? James sa matne snažil spomenúť si na útržky monológu, ktoré si vypočul počas predošlej návštevy. Nie že by muž rozprával nesúvisle, Jamesovi sa však vypnutie sluchových orgánov v tom okamihu zdalo najlepším riešením. Áno, hovoril niečo ako „ale odpor by sa nám nemusel vyplatiť pán Dashwood, majú prostriedky, ktorých účinky presahujú..“ a „neviete si predstaviť, dosiahnu do každej skulinky, každej... nič..“.

James si takisto spomenul na to, ako veľmi ho iritovalo neustále opakovanie slov ako „nezastaviteľné“, „podsvetie“ a „nemožné“. Priam ako pravidelné kvapkanie vody z kohútika uprostred noci, keď sa človek snaží zaspať, Jamesovi sa vybavilo.  Povzdychol si a s neblahým očakávaním „panebožeužnechjetozamnou“ pozrel ku dverám. 

Vošiel stredne vysoký územčistý muž v sivom kabáte, asi päťdesiatnik. Na klobúku narazenom na hlave sa mu usadila vrstva prachu.

„Vitajte, pán Thompson, posaďte sa,“ privítal ho James hlasom, v ktorom sa mu celkom nepodarilo zakryť mierne otrávený tón. 

„Čomu vďačím za vašu návštevu? Nebodaj znovu to isté čo minule, pane?“ 

Sir Henry sa na stoličke mierne pomrvil. 

„Veľmi sa ospravedlňujem za túto neohlásenú návštevu, pán Dashwood, ale bohužiaľ musím skonštatovať, že ide o oveľa vážnejšiu vec ako minule, pane. Viete, tá záležitosť, o ktorej sme diskutovali naposledy... pamätáte si na ňu, pán Dashwood?“ 

„Ó áno, myslím, že si spomínam...“ odvetil James s mierne skleným pohľadom. 

„Viete, pán Dashwood... ide o to, že sa nám kráti čas... buď budeme spolupracovať, alebo sa to bude riešiť inak... iste chápete moje obavy, pane, ja nemyslím iba na nás, myslím na celý národ, my obyčajní smrteľníci si nevieme ani len predstaviť, čo všetko by sa mohlo... a iste ste počuli o tých zmiznutiach, pane, nemôžeme dopustiť, aby sa takéto dačo opakovalo... tí nezvestní sú s najväčšou pravdepodobnosťou ich odporcovia, možno rukojemníci... pane, nemôžete dopustiť, aby nevinní ľudia bezdôvodne trpeli pre naše omyly!“

Zvýšenie hlasu Jamesa mierne prebralo a strhol sa, našťastie sa mu to podarilo celkom úspešne zamaskovať a odvetil nezúčastnene: „Áno, samozrejme, samozrejme...“ 

„A najhoršie je, pán Dashwood, že nevieme kto vlastne sú a čo chcú... tvrdia, že sú misionári, ktorí poznajú ten správny smer, že majú odpovede na všetky otázky... že boli na konci nekonečna a začiatku ničoty... chápete to, pán Dashwood, takéto žvásty...??!!“ 

Jamesov pohľad zachytil učebnicový exemplár včely medonosnej na okennej parapete. Apis mellifera, okamžite sa mu vybavilo. Krídla včely medonosnej majú neuveriteľne rýchlu frekvenciu kmitu, okolo dvesto mávnutí za sekundu, tým tiež vytvárajú charakteristické bzučanie. Včela medonosná môže denne preletieť až dvanásť kilometrov a dosiahnuť rýchlosť až pätnásť kilometrov v hodine. Priemerná včela – robotnica počas svojho života vyprodukuje množstvo medu približne v objeme jednej dvanástiny čajovej lyžičky. Úľ včiel preletí približne stoštyridsať tisíc kilometrov, aby vyzbieral jedno kilo medu.

James sa mimovoľne pousmial. Hosťa to mierne vyviedlo z miery. 

„Pán Dashwood?“ 

James sa znovu strhol a vrátil späť do reality.

„Nič, nič, pán Thompson, iba som sa trochu zamyslel,...“ 

„Nebodaj vás pobavil môj návrh, že by sme ich všetkých mali vystreliť do vesmíru, aby zistili, či sú mimozemšťania ozaj zelení, alebo je to iba komerčný ťah? Áno, taktiež si myslím, že je to dobrý návrh a som si celkom istý, že je to koniec koncov ich životná méta!“ 

Henry Thompson sa nervózne zasmial. 

„Áno, pán Thompson, súhlasím s vami, úplne s vami súhlasím... kedy to chcete realizovať, ak sa smiem spýtať? Môžem vám poskytnúť potrebné financie... stačí podpísať tu jeden papier a máte to v suchu...“, takticky vyhlásil James s nádejou skorého odchodu neželaného hosťa. 

„Ale, pán Dashwood, veď viete, že som to nemyslel vážne... „nesmelo sa pousmial Henry, „viete, pane, musím už ísť, hrozne hektický deň, ale prosím, pouvažujte nad tými možnosťami, čo som vám navrhol. Myslím, že ak sa to vyrieši rýchlo a hladko, ako som spomínal, bude to najlepšie pre všetkých. Chápete, pane, blíži sa snem a každý hlas sa počíta.... naše preferencie klesajú a ak zažehnáme hroziacu katastrofu, ľudia na ostatné zabudnú a víťazstvo máme vo vrecku....“ 

„Ach, už musíte? No tak teda dovidenia... áno, pouvažujem...“. 

James zachytil kľúčové slovo „ísť“ a energicky odprevadil mierne protestujúceho Thompsona ku dverám. Osobne ich za ním zavrel a sadol si späť na stoličku. Tohto chlapa ja asi nikdy nepochopím, pomyslel si a izbou sa znova začalo ozývať ostinátne ťukanie písacieho stroja.